Myšllienková idea pedagogiky Marie Montessori

                   Pedagogická koncepcia lekárky, psychologičky a pedagogičky Márie Montessoriovej sa sformovala a rozvíjala v prvých desaťročiach 20. storočia a dnes je o túto pedagogiku záujem, lebo nám poskytuje alternatívu k tradičnému spôsobu výchovy a vzdelania. Dnešné požiadavky na humanistickú výchovu, orientácia na dieťa spĺňajú princípy tejto pedagogiky. Pedagogické metódy sú volené tak, aby boli úplne prispôsobené potrebám dieťaťa, jeho psychologickému vývinu. Ústredným  heslom  pedagogiky Montessoriovej je: „ Pomôž mi, aby som to urobil sám.“ Dospelý uvádza dieťa do života a zabezpečuje preň možnosti samostatnej, tvorivej slobodnej práce, samostatného osvojovania vedomostí a prostredie bohaté na podnety.

Dnešný výchovný systém umožňuje zaraďovať a skúšať osvedčené výchovné metódy na dosiahnutie pozitívnych výsledkov.

                  Pre Montessoriovú je základný princíp „pomáhať životu“. Princípy výchovy sú v jednotlivých vekových obdobiach rôzne, ako je rôznosť období .Pomoc pri výchove sa musí riadiť podľa životných etáp dieťaťa a podľa senzitívnych období. Je to čas, kedy je prítomná vloha pre získanie určitej schopnosti ako v žiadnom inom období. Obdobie materskej školy je etapou, počas ktorej sa predtým získané skúsenosti rozširujú a upevňujú a kedy ešte možno korigovať nesprávny vývin jedinca

                 Dieťa treba viesť od neusporiadanosti k usporiadanosti a normalizácii. Závisí od svojho okolia, jeho správanie je ľahko narušiteľné, utvára sa jeho svedomie, cvičí sa jeho schopnosť rozhodovania. Aby dieťa dospelo k ľudskému šťastiu, musí sa sebaprekonávať a v jeho vôli žiť je tendencia pozdvihnúť sa nad svoj terajší stav. Dôležité je , aby dieťa prijalo z okolitého sveta podnety pracovalo s nimi, uspokojovalo svoje potreby, prijíma ich do svojho vnútra, a jeho podvedomie si z toho vyberie to, čo je na jeho mieru. Preto je dôležité podľa Montessoriovej  nielen pochopiť, ale aj neustále si opakovať, nechať pôsobiť nové v tichu, mlčaní a s fenoménom  koncentrácie.

                   Ticho(pracovné ticho) závisí od zaujatia hrou a sústredenosti. Jeden z problémov dnešnej  spoločnosti je hluk, ktorý predrážďuje nervy, odvádza pozornosť, prekáža pri uvažovaní. Naučiť deti pracovať v tichu, pri ktorom môže prebiehať rozhovor- hovoriť, počúvať, teda mlčať. Využíva sa individuálna a skupinová práca, aby nemusel byť použitý silný hlas a deti nemuseli byť nútené mlčať z vonku.

                     Ak sú dodržané tieto zásady je úspešná výchova reči. S dieťaťom sa treba rozprávať od narodenia, aby reči porozumelo, ale sa ju aj napodobňovaním naučilo. Reč nie je vrodená! Obdobie materskej školy je obdobie ľahko pestujúcej, obohacujúcej reči. Reč je predpokladom a dôsledkom pre ľudské spolunažívanie. Dôležitá je prirodzenosť v rečovom prejave, rozhovory medzi deťmi, s učiteľom v nadväznosti na prácu, na vec, ktorá ich zaujíma. Slovo je dôležité aj pri začiatku cvičenia, hry s materiálom na určenie , jasné vysvetlenie. „ Najprv je skúsenosť, potom pomenovanie, slovo.“ zdôrazňuje Montessoriová.

Hrou s písmenami nejde o učenie sa čítania a písania, ale o objavovanie svojho jazyka. Krása slova a básní vyberajúcich si podľa vlastnej voľby pôsobí na psychiku dieťaťa.

                    Cvičenia každodenného života a cvičenie zmyslov používa dieťa ruky, pracuje s nimi a spoznáva, podmaňuje si svet. Pri napodobňovaní práce dospelých sú deti a ich ruky v pohybe a pomáhajú vyjadriť svoje vnútro. Ruky pomáhajú včleniť sa do spoločnosti, apreto ich činnosť je dôležitá, tak ako hlava, noha.

                     Nohy robia deti nezávislými. Používa ich na objavovanie, skúmanie okolia. Nácvik rovnováhy, držanie tela je  dôležité  pre psychiku- sústredenie, sebaovládanie, a preto Montessoriová hovorí o význame chôdze a nohy. Chôdza,  prechádzky sú vhodné aj pre osvojenie si sociálnej skúsenosti.

                     Princíp pripraveného prostredia je ústredným motívom v teórii a praxi pedagogiky Montessoriovej. Pedagogicky pripravené prostredie  má tvar, je celostné meniace sa s potrebami dieťaťa. Charakter tohto prostredia, jeho svetlosť, poriadok, odstránenie zbytočností, ľahkosť nábytku vyzýva k aktivite a k záujmu spoluvytvárať prostredie.

                Materiál Montessoriovej vychádza od Seguina, musí byť rozvíjajúci a samovzdelávací. Musí vyvolať aktivitu nielen reakciu. Nejde o vytváranie niečoho, ale o uspokojenie vnútornej potreby nejakej aktivity. Dôležité je vedieť význam každej pomôcky, hračky, materiálu.

                    Spôsob Montessoriovskej praxe má na zreteli v súčasnosti nevyhnutne potrebnú sociálnu výchovu. Heterogénnosť je základná podmienka montessoriovskej školy a je ako sociálny moment výchovy. Deti mladšie, staršie spolu dobre vychádzajú, vytvárajú sa priateľské vzťahy, nový postoj učiteľa rešpektujú sa rozvíja vzájomná úcta  a úcta k odlišnostiam pováh a nadania.

Za zásadné pre výchovu k spolunažívaniu a spoločenstvu považuje, považuje spoločnosť ,ktorá rešpektuje a prijíma odlišnosť jednotlivcov a využíva na svoju existenciu.

             Učiteľ ustupuje do uzadia v prospech slobodnej hry detí a vytvorí stimulujúce prostredie, materiál a pomáha deťom ako veľký, múdry brat. Potrebujú vážnu, zrelú osobnosť, musia si deti učiteľa vážiť za jeho starostlivosť. Ak mu umožní učiteľ voľbu a priestor pre slobodnú prácu je schopné akceptovať vychovávateľa, je poslušné a vnímavé. Dieťa je schopné prejaviť sa ak nie je utláčané dospelým, umožníme mu slobodu, pokoj, voľbu práce. Dieťa sa nemá učiť kvôli učiteľovi, ale učiteľ má rozvíjať dieťa, pomáhať mu žiť. U učiteľa sú dôležité vlastnosti: pokora, obetavosť, trpezlivosť, vľúdnosť. Hnev a zlosť považuje Montessoriová ako za najhoršie necnosti učiteľa.

             Príroda, jej ochrana je v súčasnosti  jedna z najdôležitejších problémov ľudstva, a preto sa environmentálna výchova zaraďuje do vzdelávania už malých detí.Prírodu, okolie treba pozorovať z blízka, vandrovať prírodou, vnímať jej zmeny, objavovať jej krásy. Prispôsobovaním aj interiéru a záhrady prírode utvárame pozitívny vzťah ľudskej spoločnosti a prírody. Trieda by mala  byť pre deti dielňa, ateliér umožňujúca pozorovať zmeny a odlišnosti jednotlivých druhov rastlín, klíčenie, presádzanie.Záhada je blízkym okolím, o ktoré sa deti starajú, upravujú si ho podľa vlastného vkusu, môžu si dopestovať niektoré druhy ovocia, zeleniny. Naučia sa správne využívať jednotlivé časti areálu  školy.

Environmentálna výchova umožňuje cvičenie zmyslov ako kľúč na odhaľovanie sveta, poznávanie prírody a vesmíru. Na spoznávanie a oboznamovanie sa zo svetom, okolitými podnetmi a javmi je dôležité rozprávanie spojiť s obrázkami, maketami, pokusmi, musia podnecovať u detí fantáziu, schopnosť klásť otázky, individuálny záujem o danú problematiku.

            Všetka výchova musí smerovať k dobru. Rozhodnutie pre dobro je korunou a šťastím človeka.

Použitá literatúra

Helmingová H.: Pedagogika M. Montessoriovej. SPN, Bratislava 1996